Kántrové dni, ktoré pripadajú na stredu, piatok a sobotu rovnakého týždňa, sa objavujú v spojení s prirodzenými ročnými obdobiami. História kántrových dní nás privádza k samotným počiatkom kresťanstva. Starý zákon predpisuje štvornásobný pôst ako súčasť zasvätenia roka (Zach 8, 19). Okrem týchto sezónnych nariadení sa v čase Ježiša v Palestíne zbožní Židia postili každý pondelok a štvrtok – odtiaľ pochádza aj poznámka farizeja o pôste dvakrát týždenne sa postím v podobenstve o ňom a mýtnikovi (Lk 18, 12). Prví kresťania upravili obidva z týchto zvykov. Didache, dielo, ktoré svojím vekom možno aj predchádza niektoré knihy Nového zákona, nám hovorí o palestínskych kresťanoch v 1. storočí, ktorí sa postili každú stredu a piatok: v stredu, keďže vtedy bol zradený Kristus a v piatok, keďže v ten deň bol ukrižovaný. V treťom storočí kresťania v Ríme začali označovať niektoré z týchto dní za sezónnu modlitbu, sčasti ako napodobnenie hebrejského zvyku a tiež aj ako odpoveď na pohanské festivaly prebiehajúce približne v rovnakom čase. Tak sa zrodili kántrové dni. Navyše, upravením dvoch židovských pôstov stelesňujú kántrové dni Kristovo vyhlásenie, že neprišiel, aby zrušil Zákon, ale aby ho naplnil (Mt 5, 17). Toto naplnenie Zákona je kľúčovým, pretože nás učí niečo podstatné o Bohu, o Jeho vykupiteľskom pláne s nami a povahe sveta. Tak v prípade hebrejských sezónnych sviatkov ako aj kresťanských kántrových dní sme pozvaní uvažovať o zázraku ročných období a ich vzťahu k Stvoriteľovi. O štyroch ročných obdobiach napríklad možno povedať, že individuálne naznačujú blaženosť Neba, kde je „jarná krása, letná jasnosť, hojná jeseň, zimný odpočinok.“ Slovenský názov kántry súvisí so slovom kántriť, ničiť, lebo sú to dni modlitieb pôstneho sebazapierania a dobrých skutkov, čo skutočne ničí v nás hriešne náruživosti. Niekde ich volajú aj Suché dni, lebo v minulosti veriaci prežívali tieto dni o suchom chlebe a vode. Liturgický rok ako celok predpokladá prirodzený rytmus prírody. Tu však neslávime samotné prírodné fenomény, ale nadprirodzené tajomstvá, ktoré evokujú. Prosebné dni pripomínajú prírodu, ale zväčša v svetle jej poľnohospodárskeho významu (teda, zoči-voči jej obrábaniu človekom), a nie takpovediac samú o sebe. Kántrové dni potom vystupujú ako jediné dni v nadprirodzených obdobiach Cirkvi, ktoré pripomínajú ročné obdobia prírody. Je to teda vhodné, lebo keďže liturgický rok každoročne obnovuje naše začlenenie do tajomstva vykúpenia, mal by mať istú špeciálnu zmienku o práve tej veci, ktorá milosť zdokonaľuje. Okrem spomienky na ročné obdobia prírody, každé zo štyroch kántrových dní prijíma aj charakter liturgického obdobia do ktorého sú začlenené. Pôstne kántrové dni nám umožňujú spojiť jarné obdobie kedy musí semeno odumrieť, aby prinieslo nový život s pôstnym umŕtvovaním nášho tela. Cirkev toto koná liturgickým slávením „Štyroch období“, kántrovými dňami. Všeobecné smernice pre liturgický rok uvádzajú, že v týchto dňoch Cirkev prosí Pána za rozličné ľudské potreby, najmä za zemskú úrodu a požehnanie pre ľudskú prácu a verejne ďakuje Bohu. Biskupské konferencie majú určiť čas a spôsob slávenia kántrových dní a prispôsobiť ich slávenie miestnym potrebám veriacich. Konferencia biskupov Slovenska určila jarné kántrové dni v týždni po Prvej pôstnej nedeli, letné v týždni pred nedeľou Zoslania Ducha Svätého, jesenné v treťom septembrovom týždni (po sviatku Povýšenia svätého Kríža) a zimné kántrové dni v druhom adventnom týždni. Záväzný je len jeden z troch dní: streda, piatok, sobota.