Dejiny starého kostola

Stavba starého prvého kostola svätej Kataríny v Lozorne bola dokončená v roku 1629. Ale slávnostná konsekrácia, čiže posviacka kostola sa uskutočnila až v nedeľu 24. novembra 1630 vtedajším pécsským biskupom Jánom Pyberom de Gyerkényim. Jeho potom 7. apríla 1631 v úrade jágerského biskupa potvrdil pápež Urban VIII. Patrónmi kostola sa stali Pálffyovci. Už pred výstavbou kostola bola obec Lozorno súčasťou farnosti Zohor, resp. jej filiálkou. Potom viac ako sto rokov po stavbe kostola bola obec i jej kostol úzko späté so svojou farnosťou a farárom v Zohore; počnúc piatkom 21. októbra 1729 sa stalo Lozorno samostatnou farnosťou a aj filiálny kostol v obci sa stal farským kostolom. Vtedy všetke práva a povinnosti zohorského farára voči kostolu a filiálke prešli na prvého lozornianského farára Pavla Klibanidesa. Potom neskôr od roku 1867 sa patrónom kostola a farnosti stal gróf Karol de Nagykároly. Jemu Pálffyovci museli z dôvodu zlého hospodárenia a dlhov predať hrad Pajštún v Stupave.

V protokole kánonickej vizitácie farnosti z 15. augusta 1731 sa uvádza, že na vtedajšom historicky cennom hlavnom oltári bol obraz s výjavom: „Sťatia svätej Kataríny“. Na ňom tiež okrem bohostánku boli umiestnené sochy svätého Štefana a Ladislava, uhorských kráľov, a relikvie svätcov a svätíc. V tejto vizitácii sú uvedené aj iné dva bočné oltáre. Zľava to bol oltár s obrazom Panny Márie Karmelskej (Škapuliarskej), na ktorom boli tiež sochy svätcov, a na pravo oltár s obrazom svätého Martina z Tours, sediacom na koni, so sochami svätého Šebastiána a svätého Róchusa. Stará sakristia, ktorú pri stavbe nového kostola zbúrali bola preklenutá klenbou. Tá sa nachádzala z ľavej strany kostola (dnes od hotela Karpatský dvor). V nej bola almara na ukladanie vecí a spovednica. Pri vchode z kostola do sakristie stála drevená maľovaná kazateľnica, ktorú lemovali sochy štyroch evanjelistov a na jej vrchnej korune bola socha svätého Eliáša, ako bol vzatý na voze do raja. Tiež je tu uvedené, že na ľavo od hlavného oltára bolo tzv. „pastofórium“ (bohostánok vyhĺbený do steny kostola), ktorý sa už v onom roku 1731 nepoužíval – okrem dní vo Veľkom týždni, keď sa tam mimoriadne uschovávala najsvätejšia Sviatosť Oltárna. V kostole boli vtedy dva drevené chórusy: na dolnom boli rôzne maľované obrázky, a na ňom bol organ so 6 registrami. Horný bol bez malieb, ale bol určený pre mužov. Kamenná krstiteľnica stála pri kazateľnici. Vo veži boli vtedy len dva posvätené zvony. Kostol bol postavený čiastočne z kameňa a čiastočne z pálenej tehly. Okolo neho bol cintorín ohradený murovaným plotom so vstupnou bránou pred vežou kostola (dnes pred sakristiou). Na tomto cintoríne  za kostolom naľavo bola kostnica a na pravo bola kaplnka zasvätená „Rozposlaniu apoštolov“. V tejto kaplnke sa každoročne 15. júla slávila svätá omša za patrónov vtedajšieho kostola a okolitého cintorína. 

V starom kostole sa nachádzali tieto liturgické predmety: 1 pozlátená monštrancia, 1 cibórium s vrchnánkom, 2 strieborné pozlátené kalichy s paténami – jeden z nich patril Spolku sv. Františka Serafínskeho, 1 strieborný pozlátený pacifikál (krížik) s korpusom Krista, medená pozlátená nádobka na malé hostie, 3 zvončeky, 4 mosadzné svietniky, 6 drevených, 2 malé drevené dvojsvietníky, 2 malé sošky na procesie, 2 kríže na procesie, 8 zástav, 4 maľované oltárne antipendiá, 8 rôznofarebných kazúl (omšových rúch) s príslušenstvom, 2 misále (omšové knihy), 1 pohrebné obrady, 2 Knihy obradov, 1 evanjeliár v slovenčine,  7 hodvábnych maľovaných obruskov pod kalich, 6 oltárnych plachiet a 5 iných plachiet, 8 rôznofarebných kalichových prikrýviek, 1 pohrebná prikrývka na truhlu, 4 uteráky, 6 dlhších obrusov, 2 železá na pečenie hostií.

Kostolu patrili tieto nehnuteľností: 1 vinica na stupavskom vinohrade:  z jej 9 riadkov boli peniaze výhradné pre kostol.  Kostolu patrila aj celá úroda z troch oraných rolí, celkovo okolo 14 bratislavských meríc = 873,49 l obilia (Bratislavská merica: 62,3925 l). Jednotlivé sezónne práce na týchto nehnuteľnostiach vykonávali obyvatelia Lozorna.

Z iného protokolu kánonickej vizitácie farnosti z piatka 22. augusta 1755 sa dočítame aj o rozsiahlej generálnej oprave a rekonštrukcií kostola, ktorá sa začala krátko po výstavbe súčasnej farskej budovy v roku 1735. Z opisu inventára sa dozvedáme aj o zmenách, ktorými kostol prešiel od poslednej generálnej opravy. Uvádza sa v ňom už aj podrobný opis nového hlavného oltára. Kým na starom oltári bol namaľovaný obraz „Sťatia svätej Kataríny“, na novom je už obraz „Večného zasnúbenia sa svätej Kataríny Kristovi“. Tento obraz bol umiestnený v prostriedku, oddelene od sôch svätého Štefana a Ladislava, uhorských kráľov a medzi nimi boli sochy svätej Barbory a svätej Alžbety Uhorskej. Nad obrazom bol ukrižovaný Kristus so sochami Panny Márie a svätého Jána, apoštola a evanjelistu, čo vytváralo akoby oltárnu korunu. Na tomto oltári bol aj bohostánok. Na jeho vrcholec sa vykladala Najsvätejšia Sviatosť Oltárna k verejnej poklone. Okrem hlavného oltára sa tu uvádzajú aj dva rovnaké oltáre, ako to bolo uvedené vyššie. Čiže okrem nového hlavného oltára bočné oltáre zostali ešte staré. Na pravom bočnom mariánskom oltári boli aj sochy svätého Andreja Korzíniho a svätého Antona Paduánskeho. Nad nimi bol umiestnený oddelene svätý František z Assisi, stojaci medzi sochami svätej Uršuly a svätej Kláry. Na jeho vrchole stála socha svätého Michala, archanjela. Na ľavom bočnom oltári svätého Martina boli sochy svätého Šebastiána a svätého Róchusa. V jeho hornej časti bol oddelene umiestnený obraz Najsvätejšej Trojice so sochou Panny Márie s Ježiškom, na jeho vrchole.

Lavice boli uložené za sebou v dvoch radoch ako to býva dodnes. Do kostola sa vstupovalo z dvoch vchodov. Hlavný vchod do kostola bol pod vežou, kde je dnes sakristia nového kostola, druhý bol napravo uprostred lode rovno na cintorín smerom k dnešnej hlavnej ceste. Vo vizitácii sa spomína murovaná kostolná veža, na ktorej okrem už spomínaných dvoch zvonov boli navyše už obecné hodiny. Kým vizitátori v roku 1731 skonštatovali, že strecha je v zlom stave a je treba ju opraviť, v roku 1755 sa už uvádza, že strecha kostola je pokrytá novou strechou z pálených tašiek (škridlou). 

Odvtedy pribudol ešte 1 nový kalich, paténa na prinášanie svätého prijímania chorým, iná paténa čiastočne pozlátená, nové cínové nádobky na posvätné oleje, nové kadidlo s lodičkou na tymian, cínový pohár, šesť nových sklenených džbánov na vodu, dve cínové umývadlá, jedna nova zlatá kazula (omšové rúcho) a dve striebrom popretkávané, 1 misál, 3 malé krížiky na procesie, 1 žrď s Ježišom, 2 staré na plátne maľované obrazy, 1 nové náplecné vélum, 3 lampy, nová kniha Bellarmínových katechéz a tiež aj 1 nová vinica s 10 vysadenými riadkami.

V tejto vizitácii sú uvedené aj mená vtedajších gazdov akými boli: Juraj Vitovič, Juraj Ovečka, Michal Toman, Ján Hrica, Ján Foltýn, Ján Letnický, Juraj Polák, Michal Foltýn, Šimon Ondriaš, Michal Selecký, Štefan Surovič, richtár Martin Kovanič a kostolný otec Pavol Dujnič.

Dejiny nového kostola

Neskoršia prestavaná časť nového kostola je čisto z pálenej tehly. Túto tehlu vyrábali vlastnoručne obyvatelia Lozorna v tehelni „Breziny“ po ľavej strane cesty na Košariská. Všetky tehly na kostol melili a šliapali vlastnými nohami a rukami. Prestavba sa uskutočnila v rokoch 1824 až 1827. Po tomto rozšírení bol kostol znovu posvätený v utorok 25. júla 1826 biskupom Petrom de Ürmenyim, ktorý od roku 1820 bol pomocným ostrihomským biskupom až do 15. novembra 1839, keď zomrel.

O pôvodných zvonoch sa dnes vie len toľko, že počas prvých mesiacov Prvej svetovej vojny v roku 1914 boli zrekvirované a preliate na vojnovú výzbroj. Ale už v roku 1920 sa koná posviacka  troch nových zvonov, ktoré nám slúžia dodnes. Tri zvony, ktoré sa dnes nachádzajú vo veži farského kostola boli odliate známou zvonolejárskou firmou Adalbert Hillera, vdova a syn v Brne v roku 1920.

Z histórie organu vieme, že je tiež z roku 1920 ako aj zvony. V roku 1989 prebehla generálna oprava organa. Ladenie a spodná pedálová klavitúra bola daná celkom nová. Od roku 1960 je poháňaný elektrickým motorom, dovtedy sa mechy nadúvali mechanicky.

Lurdská jaskyňa spolu s bočným vchodom od hlavnej cesty sú z roku 1947.

V rokoch 1946 a 1947 bola prevedená ďalšia generálna oprava kostola. Boli kompletne z vonka a z vnútra vymenené omietky až do tehál a prevedená nová fasáda. Kostol z vnútra bol vymaľovaný v rokoch 1947 a 1974.

Po vojne v roku 1947 bola opravená strecha veže pozinkovaným plechom a pod krížom bola oplechovaná medeným. Ohrada okolo kostola bola umiestnená v roku 1955 za pôsobenia pána farára Leopolda Štefánika. Nová škridla a pripojenie nových krokiev ku starým trámom, vonkajší náter kostola a ríny boli natierané v roku 1974. 

Autor: Vladimír Sabo