Farnosť Lozorno
Podľa historicky dostupných prameňov, akými sú napr.: „Series parochiarum et parochum Archi – dioecesis Strigoniensis ad antiquissimis temporibus usque Annum MDCCCXCIV /1894/ alebo jednotlivé vizitačné zápisy od roku 1731 až po súčasnosť sa o farnosti dočítame tieto informácie:
Prvá písomná zmienka o Lozorne pochádza z 15. storočia. Obec sa nachádzala v Bratislavskej župe, resp. stolici. Podľa kánonických vizitácii farnosť v Zohore bola založená už v roku 1397 a obec Lozorno od svojho prvopočiatku bola jej súčasťou resp. filiálkou. Keďže počas výstavby kostola v roku 1629 a jeho posviacky v roku 1630 bola obec filiálkou tejto farnosti, je pravdepodobné, že prvý kostol bol postavený za štedrej materiálnej podpory a pomoci patrónov farského kostola a farnosti – grófov Pálffyovcov a spravovaný bol zohorskými farármi. Lozorno sa samostatnou farnosťou stalo dňa 21. októbra 1729, v ten deň práva a povinnosti zohorského farára prešli na nového lozornského farára. Patrónmi kostola a novej farnosti zostali Pálffyovci, a to až do roku 1867 keď sa jej patrónom stal gróf Károly de Nagykároly. V kánonickej vizitácii farnosti zo dňa 16. augusta 1731 sa dočítame, že v tom čase bol celkový počet obyvateľov len 798 duší.
Prvý farár
Prvým lozornským farárom sa stal Pavol Clibanides (Klibanides), rodák z Ružomberka z Liptovskej župy. Za študenta v Budapešti ho prijali 7. novembra 1725. Po štvorročnom štúdiu teológie mal v sobotu 16. apríla 1729 kňazskú vysviacku. Ako novokňaz bol od 29. augusta 1729 poverený pastoráciou v Lozorne. O dva mesiace neskôr bol v piatok 21. októbra 1729 – čiže v rovnaký deň, keď bola zriadená farnosť – inštalovaný za jej prvého farára vo veku 26 rokov. Odvtedy sa tu začínajú písať a viesť cirkevné matriky. V roku 1731 prichádza do tejto farnosti vizitátor Ján Jelenffy, ktorý určil presné pravidlá pre farára, farnosť, pre kostol a pre samotnú obec. Tieto nariadenia a vopred určené pravidlá zabezpečovali všetko potrebné pre chod farnosti i pre jeho vlastné živobytie. Už od samého počiatku sa pustil do stavby farskej budovy. Stavba farskej budovy sa neobišla bez problémov a ťažkostí, nakoľko sa farnosť značne zadlžila. Stavba starej farskej budovy bola dokončená v rokoch 1733 – 1734. V roku 1735 sa púšťa do rozsiahlej opravy vtedy už malého farského kostola. Počas druhej vizitácie zo dňa 22. augusta 1755 je na kostole už aj nová strecha a na veži boli umiestnené obecné hodiny. Pavol Clibanides pôsobil v Lozorne necelých 40 rokov. Zomrel v Lozorne v sobotu 4. februára 1769 vo veku 66 rokov. Pochovaný je na starom cintoríne, ktorý bol okolo kostola.
Mor
Tak, ako aj v okolitých dedinách, aj v našej farnosti sa v roku 1830 rozšírila morová epidémia. Zosnulých na následky tejto choroby pochovávali na tzv. „Kolerskom cintoríne“, ktorý sa nachádza v severnej časti obce za terajšou železnicou. Z ústneho podania vieme, že na tomto cintoríne bolo okolo 20 náhrobných kameňov. Obeťou moru sa stal farár Ján Neuber, keď sa príkladne venoval veriacim a potom na následky nákazy zomrel v pondelok 3. októbra 1831. Pravdepodobne bol pochovaný tiež na „Kolerskom cintoríne“ za Štrekou.
Kríže a Božie muky
Dva kríže zo štyroch, ktoré lemujú cestu k cintorínu boli premiestnené. Socha Sedembolestnej na prvom kríži bola prevezená z poľa „Rúbanice“, a druhý kríž bol prevezený z bývalej meštianskej školy, t.j. z južnej stany dediny. Tam sa kedysi uberala procesia na sviatok svätého Marka kde sa požehnávali oziminy. Premiestnenie vykonal pán Štefan Minarovič v roku 1983. Ďalší kríž stál na starej ceste v Hone Rúbanica smerom na Stupavu.
Okolo roku 1920 tu bolo asi 50% domov pokrytých slamou. Posledný dom zbavený slamy a prekrytý eternitom bol v roku 1970. Do dediny bola zavedená železnica okolo rokov 1905 až 1910. Elektrifikácia bola zavedená okolo rokov 1942 a 1943. Vtedy bol elektrifikovaný aj kostol a fara. Nová škola bola vybudovaná okolo roku 1967, a tiež za dedinou bola v roku 1986 vybudovaná priehrada vodnej nádrže. Dom nádeje (smútku) bol vybudovaný na cintoríne v roku 1985.
Kňazi rodáci
Z tejto farnosti pochádzajú títo kňazi:
1. Turaz Anton sa narodil v nedeľu 3. mája 1891 v Lozorne. Kňazskú vysviacku prijal v nedeľu 16. mája 1915. Od roku 1915 pôsobil ako kaplán v Mestečku, 1917 v Krakovanoch, 1922 ako farár v Bučanoch, 1923 v Jaslovských Bohuniciach, 1934 v Čajkove, až do roku 1960.
2. Smolík Štefan sa narodil v utorok 20. augusta 1912 v Lozorne. Kňazskú vysviacku prijal vo štvrtok 29. júna 1939 na sviatok svätého Petra a Pavla, apoštolov. Pôsobil: 1939 ako kaplán v Radošovciach, 1941 v Opatovciach nad Žitavou, ako administrátor vo Vysokej, 1943 v Jakubove a v roku 1949 v Chtelnici. Pochovaný je v Lozorne.
3. Mgr. Vlček Michal sa narodil v roku 1982 v Malackách. Za kňaza bol vysvätený v nedeľu 17. júna 2007. Od roku 2007 pôsobil ako kaplán v Jacovciach, 2008 Nemšová, 2014 Bánovce nad Bebravou, 2017 administrátor farnosti Klátová Nová Ves, aktuálne pôsobí ako farár vo farnosti Jacovce.
4. Mgr. don Hurbanič Stanislav SDB sa narodil v roku 1982 v Malackách. Po stredoškolských štúdiách vstúpil do Spoločnosti Dona Bosca – k saleziánom. Kňazskú vysviacku prijal v sobotu 16. júna 2012 v Košiciach. Od roku 2012 pôsobil v ako kaplán v Bardejove – Vinbargu, 2019 výpomocný duchovný vo farnosti Bratislava – Trnávka, aktuálne pôsobí ako výpomocný duchovný v Bratislave na Miletičovej ulici.
5. Mgr, Ing. Vladimír Mikulec, PhD., sa narodil v 1978 v Bratislave. Kňazskú vysviacku prijal v sobotu 15. júna 2013 v Bratislave. Ako kaplán pôsobil vo farnosti Bratislava – Vrakuňa, 2014 Bratislava – Devínska Nová Ves, 2017 Bratislava – Blumentál, administrátor farnosti Borský Mikuláš, aktuálne pôsobí ako farár vo farnosti Kráľovnej rodiny v Bratislave.
Ľudové misie sa vo farnosti konali v týchto rokoch: 1936, 1946 a 1990.
Cirkevná škola
Existenciu cirkevnej školy možno zaradiť do začiatku 19. storočia. Na cirkevnej škole sa vyučovalo až do roku 1933, potom jej funkciu prevzala, tzv. „Meštianka“, nachádzala sa na západnej strane dediny, smerom do Bratislavy. Počas vyučovania v meštianke, túto školu navštevovali deti od Záhorskej Bystrice až po Plavecké Podhradie a Rohožník.
Autor: Vladimír Sabo