FATIMSKÁ SOBOTA

Každoročne 13. mája si pripomíname zjavenia Panny Márie vo Fatime v Portugalsku. Úradne bol povolený kult Panny Márie Fatimskej 13.10.1930. Vo Fatime sa Panna Mária zjavila trom malým nevzdelaným deťom, pastierikom, ktoré nevedeli čítať ani písať. Lucia mala v tom čase 10 rokov, František 9 a Hyacinta 7. Prvú mimoriadnu udalosť zažila Lucia so svojimi kamarátkami v roku 1915. Vtedy videli anjela. Lucia o tom mlčala, no jej kamarátky to rozniesli po dedine. Lucia sa vtedy radšej vzdala ich spoločnosti a začala pásť ovečky s bratrancom Františkom a sesternicou Hyacintou. V roku 1916 sa im znova zjavil anjel ako pekný mladík a prihovoril sa im, aby sa modlili, lebo Boh má s nimi veľké plány. Naučil ich modlitbu: „Ó môj Bože, verím v teba, klaniam sa ti a milujem ťa. Odpusť tým, ktorí neveria v teba, nemilujú ťa, neklaňajú sa ti a nedúfajú v teba.“ Deti sa mali túto modlitbu modlievať ako zadosťučinenie za tých, ktorí urážajú Ježiša prítomného v Najsvätejšej Sviatosti. Anjel sa im zjavil potom ešte raz, kde ich znova povzbudzoval k modlitbám a obetám a pripomenul im, že Boh má s nimi veľký plán. Deti nevedeli, o čo ide, ale robili, čo im anjel prikázal.

V nedeľu 13. mája 1917 išli ako obyčajne pásť ovečky do Cova da Iria. Vtedy sa im nad mladým dubom okolo jednej popoludní zjavila tajomná pani. Bola oblečená v bielom a skvela sa ako slnko. Deti stáli v nemom úžase. Lucia sa osmelila ako prvá a spýtala sa: „Kto ste, pani, a odkiaľ prichádzate?“ Tajomná pani jej hovorí: „Prichádzam z neba.“ Lucia sa je opýtala: „A prídem aj ja do neba?“ Pani jej odpovedala: „Áno, prídeš aj ty do neba.“ „A Hyacinta?“ „Áno, aj ona.“ „A František?“ „Príde aj on, ale musí sa veľa modliť.“ Lucia sa jej ďalej spýtala: „A čo od nás chcete?“ Pani jej odpovedala: „Chcem, aby ste vždy 13. v mesiaci prichádzali na toto miesto, šesť mesiacov po sebe. Potom vám poviem, čo chcem. A chcem, aby ste sa veľa modlili.“ A ďalej im povedala, aby sa modlili ruženec, ktorý má byť zbraňou v boji proti satanovi. Keď sa zjavenie skončilo, deti prišli domov. Luciina mama nechcela prijať, že jej dcéra má nejaké videnia. Lucia si preto musela aj doma vytrpieť výčitky a rôzne zákazy.

V ďalších zjaveniach sa im Panna Mária predstavila ako Matka a ako Ružencová Panna Mária. Chcela, aby sa naučili čítať a písať. Sľúbila im, že pri zjavení 13. októbra spraví zázrak, aby potvrdila dedinčanom, že deti si nevymýšľajú. Najmä Lucia trpela pre tieto zjavenia. Zažívala útoky zo strany mamy, kňaza, dedinčanov, mala aj vnútorné pochybnosti, že to môže byť dielo diabla. Panna Mária jej však povedala, aby to obetovala za obrátenie hriešnikov. Všetky tri deti sa začali postiť, zriekali sa jedla, okolo pása nosili povraz. Všetko obetujú za obrátenie hriešnikov. Lucia a Hyacinta Pannu Máriu videli i počuli, František ju iba videl. Panna Mária povedala Lucii, že ju bude počuť aj on, keď sa bude modliť.

Matka Božia zveril trom pastierikom tri posolstvá, v ktorých im ukázala, čo čaká svet v budúcnosti. V prvej časti im ukázala peklo. Lucia to popisuje takto: „Panna Mária roztiahla ruky a z jej prstov vytryskla žiara, ktorá akoby prerazila hlbiny zeme. Zdalo sa, že odraz žiary prenikol do zeme a videli sme sťa more ohňa, diablov a duše, akoby boli priesvitným uhlím čiernej alebo bronzovej farby, ale s ľudským výzorom. Duše sa v tomto požiari vznášali, dvíhané do výšky s plameňmi, ktoré ale potom znovu padali na všetky strany, podobné iskrám vo veľkých požiaroch. Boli bez váhy a rovnováhy. Krik, stonanie od bolesti, zúfalstvo spôsobovali hrôzu a trasenie. Pod vplyvom tohto videnia som zúfalo vykríkla. Počuli to všetci okolostojaci. Diabli sa rozlišovali tým, že mali hrozné a škaredé črty strašných a neznámych zvierat. No boli priesvitní, tak ako aj rozžeravené uhlie. Boli sme takí prestrašení, že sme dvihli oči k Panne Márii a prosili o pomoc. Vtedy nám Panna Mária povedala: ‚Videli ste peklo, kam idú duše úbohých hriešnikov. Na ich záchranu chce Boh ustanoviť vo svete úctu k Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Ak ľudia urobia, čo vám poviem, mnohé duše sa zachránia a nastane pokoj. Ale ak ľudia neprestanú Boha urážať, ešte za pontifikátu pápeža Pia XI. príde hrozná vojna, bude prenasledovanie cirkvi, svätého Otca, mnohí spravodliví budú trpieť. Potom prídem a požiadam o zasvätenie Ruska a o zadosťučinenie a zmierne pobožnosti v prvé soboty v mesiaci.‘“

Druhé posolstvo hovorí o Rusku. „Rusko rozšíri strašné bludy do celého sveta, mnohí spravodliví budú prenasledovaní. Mnohí dobrí ľudia budú mučení, mnohí kňazi a biskupi budú väznení. Budú to veľmi ťažké časy.“ No zároveň dala Panna Mária 13. júla 1917 aj prísľub: „Nakoniec moje Nepoškvrnené Srdce zvíťazí! Svätý Otec mi zasvätí Rusko, ono sa obráti a vo svete nastanú dni pokoja. V Portugalsku sa zachová čistá viera.“

Tretia časť tajomstva bola na žiadosť Panny Márie zachovaná v tajnosti. Na konci tohto tretieho zjavenia Panna Mária naučila deti modlitbu, ktorá sa modlí po každom desiatku sv. ruženca: Ó Ježišu, odpusť nám naše hriechy, zachráň nás od pekelného ohňa, priveď do neba všetky duše, najmä tie, ktoré najviac potrebujú tvoje milosrdenstvo. Je to fatimská modlitba, ktorá bola pridaná ako odprosujúca modlitba za hriešnikov.

Medzitým už na miesto zjavenia začali prichádzať aj ľudia. To bolo tŕňom v oku slobodomurárov a predstaviteľov svetskej moci. Starosta krajského mesta dal dokonca deti uväzniť, poslal k nim psychiatra. Ten však zistil, že sú úplne v poriadku. Na žiadosť ľudu ich potom musel prepustiť. V auguste sa zjavenie odohralo až 19., keďže v 13. deň boli deti ešte vo väzbe. Pri zjavení ich Panna Mária povzbudzovala, aby vytrvali a stále sa modlili. Ľudia im odovzdávali svoje úmysly a prosby za uzdravenia. Panna Mária povedala deťom, že niektorí budú uzdravení, pre iných je zasa lepšie, aby uzdravení neboli.

13. októbra prišlo do Cova da Iria asi 70 000 ľudí. Pršalo a bol silný vietor. Ľudia sa borili v blate a boli celí premočení. No neodradilo ich to. Modlili sa a čakali. Prišli aj slobodomurári, ktorí to všetko chceli zosmiešniť. Luciina mama bola plná strachu, že celá rodina utrpí na dobrom mene, ak jej dcéra je klamárkou. Okolo obeda prišli na miesto aj deti. Mali veľký problém dostať sa cez davy ľudí. Pomáhali im v tom chlapi. Panna Mária sa zjavila deťom ako vždy nad nízkym dubom, ktorý už bol celý zničený, keďže ho ľudia otrhali. Lucia sa jej opäť pýta, čo si žiada. Panna Mária jej hovorí, aby na tom mieste postavili kaplnku na jej počesť a aby sa každý deň modlili ruženec. Lucia sa jej pýtala aj na to, kedy skončí vojna. Panna Mária hovorila, že čoskoro. Lucia sa s ňou zhovárala aj o bežných veciach. Potom sa stal zázrak tzv. tanec slnka. Mraky sa roztrhali a ukázalo sa slnko. Bolo úplne jasné a vtom sa začalo točiť a meniť farby. Farebné lúče padali na ľudí, takže aj ľudia sa navzájom videli farebne. Začalo veľmi silne rotovať a v tej rotácii, akoby padalo na zem. Bolo to úžasné a hrozné zároveň. Všetci si mysleli, že sa blíži koniec sveta. Od hrôzy a strachu kričali. Padali do blata, modlili sa a prosili o odpustenie hriechov. Zázrak slnka trval asi 10 minút. Zjavenie sa však ešte neskončilo. Keď sa deti pozreli do slnka, v popredí uvideli sv. Rodinu – Pannu Máriu, malého Ježiška a sv. Jozefa. Potom toto zjavenie zmizlo a Panna Mária sa im ukázala ako Karmelská Panna Mária. Lucia to spoznala podľa jej šiat. Následne sa im zjavila ešte ako Sedembolestná Panna Mária. Panna Mária jej nehovorila, kedy sa jej v akej podobe zjavuje, Lucia ju sama spoznávala v duchu. Spoznala aj posolstvo, že aj keď Panna Mária prichádza v rôznych podobách, vždy si želá jedno a to isté – aby nám pomohla kráčať cestou svätosti, aby nám ukázala cestu. Prítomnosť Sv. Rodiny v zjavení Lucia chápala ako naliehavú výzvu k svätosti rodín, aby ľudia upriamili svoj pohľad na nazaretskú Rodinu a nasledovali ju pri tomto putovaní do neba. V zjavení Karmelskej Panny Márie v rehoľnom rúchu videla výzvu k dokonalosti v zasvätenom živote, a zjavenie Sedembolestnej Márie pochopila ako vyjadrenie hodnoty utrpenia a obety z lásky v kresťanskom živote.

Po týchto pravidelných zjaveniach sa Panna Mária deťom zjavila ešte niekoľkokrát. Jedno zjavenie mala Hyacinta tesne pred svojou smrťou. Panna Mária Lucii povedala, že Hyacintu a Františka si zoberie veľmi skoro, ale ona ešte ostane na tomto svete. Pán Ježiš si ňou chce poslúžiť, aby dala spoznať a milovať Pannu Máriu. „Pán Ježiš chce ustanoviť vo svete úctu k môjmu Nepoškvrnenému Srdcu. Kto ju prijme, tomu sľubujem spásu a tieto duše budú drahé Bohu, budú ako kvety, ktorými ja sama okrášlim Jeho trón.“ „A to zostanem sama?“ Panna Mária jej hovorí: „Nie, nebudeš sama, moje Nepoškvrnené Srdce bude tvojím útočišťom a istou ochranou, ktorá ťa privedie k Bohu.“

V roku 1918 František ochorel. V Portugalsku vtedy zúrila chrípková epidémia a on na chrípku zomiera. Takisto aj Hyacinta ochorela. V roku 1919 mala ešte zjavenie. Panna Mária jej povedala presný dátum, kedy zomrie. Okrem toho jej povedala ešte tieto slová: „Keby ľudia vedeli, čo je večnosť, urobili by všetko možné, aby zmenili svoj život. Prídu módy, ktoré budú urážať Pána Ježiša. Osoby, ktoré slúžia Bohu, nemôžu byť otrokmi módy. V Cirkvi nieto miesta pre módu. Pán Boh je vždy ten istý. Hriechy, ktoré privádzajú do pekla toľké duše, sú hriechy nečistoty. Lekári nemajú svetla, aby uzdravili chorých, lebo nemajú Božiu lásku. Kňazi musia byť čistí. Veľmi čistí. Neposlušnosť kňazov a rehoľníkov voči vlastným predstaveným a voči sv. Otcovi sa veľmi nepáči Pánu Ježišovi.“ Hyacinta zomrela v roku 1920.

13. októbra sa zjavenia vo Fatime končia a 25. októbra vypukla veľká októbrová socialistická revolúcia v Rusku. Rusko začalo šíriť svoje ideológie do celého sveta. Lenin, Stalin a ďalší si uzurpovali moc a vládli totalitným režimom. Likvidovali cirkev, kňazov, kostoly. Roky po októbrovej revolúcii boli rokmi mučeníctva v Rusku. Preto Panna Mária povedala, že príde a požiada Sv. Otca o zasvätenie Ruska. Povedala: „Ak sa ľudia neobrátia a neprestanú urážať Boha, príde iná vojna, horšia ako táto prvá.“ Prvá svetová vojna skončila a za ňou prišla ešte horšia, druhá svetová vojna.

Lucii sa Panna Mária potom zjavila viackrát v kláštore, do ktorého vstúpila. V roku 1925 sa jej zjavila s malým Ježišom, ktorý prichádzal po jej boku. Ukázala jej svoje srdce, ktoré bolo ovinuté tŕním. Dieťa Ježiš povedal Lucii: „Maj zľutovanie nad srdcom svojej Najsvätejšej Matky, ktoré je pokryté tŕňmi, ktoré jej nevďační ľudia v každom okamihu doň vtláčajú. A niet nikoho, kto by robil zadosťučinenie, aby vytiahol to tŕnie.“ Panna Mária jej potom prikázala, aby povedala ľudstvu, že v hodine smrti bude so všetkými potrebnými milosťami pri tých, ktorí počas piatich mesiacov v prvé soboty pristúpia k sv. spovedi, prijmú sv. prijímanie, pomodlia sa ruženec a aspoň pätnásť minút budú uvažovať nad ružencovými tajomstvami. Pritom budú mať úmysel, aby ju potešili a oslávili. Pri ďalšom zjavení vo februári 1926 sám Ježiš, ktorý sa jej zjavil ako dieťa, na jej žiadosť dovolil, že sviatosť zmierenia nemusí byť priamo v sobotu, ale aj krátko predtým.

V roku 1929 Lucii opäť zjavila Panna Mária. Povedala jej, že Pán Ježiš si želá, aby Sv. Otec s biskupmi zasvätil Rusko jej srdcu. Lucia to posolstvo odovzdala cez svojho spovedníka a biskupa, neskôr aj sama napísala Sv. Otcovi list s týmto odkazom. Žiaľ, vtedajší pápež Pius XI. nevyhovel tomuto odkazu. Neurobil zasvätenie. Panna Mária Lucii vnútorným posolstvom povedala: „Nechceli vyhovieť mojej žiadosti! Ako kráľ Francúzska (spomienka na nesplnenie požiadavky Božského Srdca Ježišovho) sa dajú na pokánie a pristúpia k zasväteniu, ale už bude neskoro! Rusko už medzitým rozšíri svoje bludy po svete, vyvolá vojny a prenasledovanie Cirkvi. Svätý Otec bude musieť veľmi trpieť.“ Portugalskí biskupi však vnímali, aké davy ľudí prichádzajú do Fatimy, ako sa modlia. V prvých rokoch po zjaveniach neboli doporučené miestnym biskupom púte do Fatimy. Cirkevné vrchnosti si počínali s veľkou opatrnosťou. Fatimských kňazov zase prenasledovali slobodomurári. Zbožný ľud však napriek zákazu prichádzal až v šesťdesiattisícovom počte. S odstupom času, v roku 1922, miestny biskup konštatoval, že nie je možné nechať toľké davy bez pastorácie a dovolil slúžiť v Cova da Iria sv. omše. V roku 1926 navštívil Fatimu už aj pápežsky nuncius. Prvú oficiálnu púť urobil miestny biskup z Leire v roku 1927. V roku 1931 sa konala veľká púť na miesto zjavenia. Všetci portugalskí biskupi prišli, aby 13. mája za obrovskej účasti pútnikov zasvätili Portugalsko Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Portugalska sa nedotkol ani komunizmus ani občianska vojna ako v susednom Španielsku. V roku 1938 urobili vo Fatime ďalšie zasvätenie Panne Márii. Portugalsko bolo uchránené aj od hrôz druhej svetovej vojny.

Zasvätenie celého sveta Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie sa udialo až za pontifikátu pápeža Pia XII. Zhodou okolností bol vysvätený za biskupa presne 13. mája 1917, v deň prvého zjavenia. Dňa 13.5.1942 – na 25. výročie svojej biskupskej vysviacky – zasvätil svet Panne Márii. Cez vatikánsky rozhlas vyzval všetkých biskupov, aby sa pridali k tomuto zasväteniu. No žiaľ, pridalo sa iba Portugalsko. V tom roku Hitler začal ustupovať a vo vojne nastal zvrat. 5. júla 1952 ten istý pápež zasvätil Panne Márii osobitne ľudí v Rusku a všetkých, ktorí boli pod komunistickou vládou. Urobil to encyklikou Sacro vergente anno.

Pápež Pavol VI. tiež obnovil zasvätenie sveta Panne Márii a vyhlásil ju za Matku Cirkvi. Stalo sa to počas Druhého vatikánskeho koncilu 21. novembra 1964. Ako prvý pápež v roku 1967 navštívil Fatimu pri príležitosti 50. výročia zjavení. Pápež Ján Pavol II. tiež pokračoval v šírení úcty k Panne Márii. Svoje pápežské heslo mal „Totus tuus“ – Celý tvoj. On sám svoj život tiež zasvätil Panne Márii. V roku 1982 si urobil púť do Fatimy ako poďakovanie za záchranu svojho života pri atentáte, ktorý sa udial rok predtým. V roku 1984 opäť zasväcuje svet Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. To isté robí aj v jubilejnom roku 2000. Do Ríma prináša z Fatimy sochu Panny Márie, povoláva všetkých biskupov, aby sa konečne naplnila požiadavka Panny Márie: pápež zjednotený so všetkými biskupmi.

Tretiu časť fatimského tajomstva napísala Lucia v roku 1944. List bol zapečatený a odovzdaný pápežovi. Posolstvo bolo zverejnené až 26. júna 2000 spolu s komentárom, ktorý vydala Kongregácia pre náuku viery a podpísal ho kardinál Ratzinger, neskorší pápež Benedikt XVI. Lucia sama nechcela napísať komentár. Podľa jej slov to prislúcha Cirkvi, nie jej. Text 3. časti fatimského tajomstva pastierikom z 13. júla 1917: „Po dvoch častiach, ktoré som už vyložila, videli sme po ľavej strane Našej Pani tak trochu vyššie anjela, ktorý mal v ľavej ruke ohnivý meč. Šľahali z neho ohne a zdalo sa, že tieto plamene by mali podpáliť svet. Ohne však hasli, keď prišli do styku s jasom, ktorý vychádzal z pravej ruky Našej Pani, ktorú mala obrátenú smerom k anjelovi. Anjel s pravou rukou ukazoval na zem a silným hlasom povedal: ‚Pokánie, pokánie, pokánie!‘ Potom sme videli v obrovskom svetle, žiariacom z Boha – bolo to niečo podobné, ako keď vidíme osoby v zrkadle, ktoré pred ním prechádzajú – biskupa, oblečeného v bielom. Mysleli sme si, že by to mohol byť Svätý Otec. Rozliční ďalší biskupi, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky vystupovali na strmú horu, na vrchole ktorej bol veľký kríž z neotesaných kmeňov, akoby z korkového duba. Svätý Otec predtým, než tam prišiel, prešiel mestom, ktoré bolo spolovice zničené, a veľmi trasľavým krokom, zničený bolesťou a utrpením, modlil sa za duše mŕtvol, ktoré ležali na ceste. Keď prišiel na vrchol hory, kľakol si pod tým veľkým krížom. Vtom ho zabila skupina vojakov, ktorí naňho strieľali z pušiek i šípmi. Takisto zahynuli jedni po druhých aj ďalší kňazi, rehoľníci a rehoľné sestry, rôzni laici, muži a ženy rozličných skupín a postavenia. Pod obidvomi ramenami kríža stáli dvaja anjeli. Každý z nich mal v ruke krištáľovú nádobu, do ktorej zberali krv mučeníkov a kropili ňou duše, ktoré sa približovali k Bohu.“

Výňatok z teologického komentára J. Em. kardinála Jozefa Ratzingera:

„Interpretácia … bola najprv predložená sestre Lucii. Sestra Lucia k tomu predovšetkým pripomenula, že jej bolo dané videnie, nie jeho výklad. Povedala, že interpretácia neprináleží „vidiacemu“, ale Cirkvi. Po prečítaní textu však konštatovala, že výklad zodpovedá tomu, čo zakúsila, a že zo svojej strany uznáva takúto interpretáciu ako správnu.

Tak ako je kľúčový výraz prvej a druhej časti „tajomstva“ termín „spasiť duše“, tak kľúčovým slovom tejto časti „tajomstva“ je trojnásobné zvolanie „Pokánie, pokánie, pokánie!“ Pripomína nám to výzvu z evanjelia: „Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 15). Chápať znamenia časov znamená chápať naliehavosť pokánia – obrátenia – viery. … Dovolím si k tomu uviesť osobnú spomienku: v jednom rozhovore mi sestra Lucia povedala, že ako cieľ všetkých zjavení sa jej čoraz jasnejšie ukazovalo napomáhanie rastu vo viere, v nádeji a v láske – a všetko ostatné malo viesť k tomuto cieľu.

Preskúmajme teraz trochu zbližša jednotlivé obrazy. Anjel s horiacim mečom po ľavej strane Božej Matky pripomína analogické obrazy z Knihy zjavenia. Predstavuje hrozbu súdu, ktorý dolieha na svet. Perspektíva, že svet by mohol byť spálený v mori ohňa, sa dnes už vôbec nejaví ako číra fantázia. Sám človek vyhotovil svojimi objavmi ohnivý meč. Videnie potom ukazuje moc, ktorá odporuje ničiacej sile – jas Božej Matky a istým spôsobom z toho pochádzajúca výzva na pokánie. Takto je zdôraznená dôležitosť slobody človeka: budúcnosť nie je nezmeniteľne stanovená a výjav, ktorý videli deti, vonkoncom nie je filmom anticipujúcim budúcnosť, na ktorom by sa už nič nedalo zmeniť. Celé toto videnie sa v skutočnosti deje len preto, aby priviedlo na scénu slobodu a zameralo ju pozitívnym smerom. Zmyslom videnia nie je teda ukázať film o nezmeniteľne stanovenej budúcnosti. Jeho význam je presne opačný: dať do pohybu sily zmeny na dobro. Preto sú úplne scestné tie fatalistické vysvetľovania tretej časti fatimského „tajomstva“, ktoré napríklad hovoria, že atentátnik 13. mája 1981bol iste nástrojom v Božom pláne, riadenom Božou prozreteľnosťou, a preto nemohol konať slobodne, alebo iné podobné názory, ktoré kolujú medzi ľuďmi. Videnie hovorí skôr o nebezpečenstvách a o ceste, ako sa pred nimi zachrániť. …

Miesto konania je opísané tromi symbolmi: strmý vrch, veľké, napoly zbúrané mesto a nakoniec veľký kríž z neotesaných kmeňov. Vrch a mesto symbolizujú miesto dejín ľudstva: dejiny ako namáhavý výstup k výšinám, dejiny ako miesto ľudskej tvorivosti a spolužitia, ale súčasne ako miesto skáz, ktorými človek ničí dielo svojej vlastnej práce. Mesto môže byť miestom spolužitia a pokroku, ale aj miestom nebezpečenstva a krajnej hrozby. Na vrchu stojí kríž – cieľ a orientačný bod dejín. V kríži bola skaza premenená na spásu. Vyníma sa ako znak biedy dejín a ako prísľub pre dejiny. …

Pápež ide na ich čele s chvením a bolesťou zo všetkých tých hrôz, ktoré ho obklopujú. Nielen domy mesta ležia v ruinách, – jeho cesta vedie pomedzi mŕtvoly. Takto je cesta Cirkvi opísaná ako via crucis, ako cesta v dobe násilia, ničení a prenasledovaní. V tomto obraze možno nájsť vykreslené dejiny celého jedného storočia. … vo videní môžeme rozpoznať naše storočie ako storočie mučeníkov, utrpenia a prenasledovaní Cirkvi, storočie dvoch svetových a mnohých lokálnych vojen, ktoré vyplnili celú jeho polovicu a dali zakúšať nové formy krutosti. V zrkadle týchto výjavov vidíme kráčať svedkov viery desaťročí. V tomto súvise sa zdá vhodné spomenúť jednu vetu z listu sestry Lucie Svätému Otcovi z 12. mája 1982: „Tretia časť ‚tajomstva’ sa vzťahuje na slová Našej Panej: ‚Ak nie, (Rusko) rozseje svoje bludy po svete, šíriac vojny a prenasledovania Cirkvi, dobrí budú mučení, Svätý Otec bude veľa trpieť, niektoré národy budú zničené’.“

Na via crucis celého storočia má osobitnú úlohu osobnosť pápeža. V jeho ťažkom výstupe na vrch môžeme nepochybne vidieť viacerých pápežov, ktorí – počnúc sv. Piom X. až po súčasného pápeža – mali podiel na utrpeniach tohto storočia a usilovali sa uprostred nich napredovať po ceste, ktorá vedie ku krížu. Vo videní je pápež zabitý na ceste mučeníkov. Nemal Svätý Otec, keď si po atentáte z 13. mája 1981dal priniesť tretiu časť „tajomstva“, rozpoznať v nej svoj vlastný osud? Veď bol veľmi blízko brány smrti a sám vysvetľuje svoju záchranu slovami: „…bola to materinská ruka, čo viedla dráhu guľky, a so smrťou zápasiaci pápež sa zastavil na prahu smrti“ (13. mája 1994). To, že „materinská ruka“ zmenila dráhu smrtiacej guľky, opäť ukazuje, že nejestvuje nezmeniteľný osud, že viera a modlitba sú silami, ktoré môžu vplývať na dejiny, a že napokon modlitba je silnejšia ako náboje a viera silnejšia ako rozbroje. …

Takto sme sa dostali k poslednej otázke: Čo znamená v celku svojich troch častí fatimské „tajomstvo“? Čo nám hovorí? Predovšetkým musíme konštatovať s kardinálom Sodanom: „udalosti, na ktoré sa vzťahuje tretia časť ‚fatimského tajomstva’, zdá sa, už patria do minulosti.“ … Fatima neposkytuje uspokojenie našej zvedavosti ako napokon kresťanská viera vo všeobecnosti nechce byť pastvou pre našu zvedavosť. Čo nám zostáva, sme videli už na začiatku našich úvah nad textom „tajomstva“: je to povzbudenie na modlitbu ako na cestu k spáse duší a v tom istom zmysle výzva na pokánie a obrátenie.

Na záver sa chcem ešte vyjadriť k inému kľúčovému výroku „tajomstva“: „Moje Nepoškvrnené Srdce zvíťazí.“ Čo to znamená? Srdce otvorené Bohu, očistené uvažovaním o Bohu je silnejšie ako pušky a iné zbrane. Máriino fiat, slovo jej srdca, zmenilo dejiny sveta, pretože uviedlo na tento svet Spasiteľa, lebo zásluhou tohto áno sa Boh mohol stať človekom v našom priestore a taký zostáva navždy. Zlý má moc v tomto svete, vidíme to a ustavične zakúšame. Má moc, lebo naša sloboda sa neustále necháva odvádzať od Boha. Ale odkedy má sám Boh ľudské srdce a tak obrátil slobodu človeka smerom k dobru, smerom k Bohu teda sloboda rozhodnúť sa pre zlo nemá už posledné slovo. Odvtedy platia slová Písma: „Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16, 33). Fatimské posolstvo nás vyzýva dôverovať tomuto prísľubu.

(citácie z dokumentu Kongregácia pre náuku viery, Fatimské posolstvo, SSV Trnava 2006, str. 49-55)